Cvikla, secesia a nablízku more – vitajte v Rige!

Chceli by ste si spraviť pekný predĺžený víkend kdesi mimo domova a na Paríž, Amsterdam a iné osvedčené klasiky nemáte práve chuť? Prípadné výkyvy počasia nespôsobujú výkyvy vašej nálady a cviklu ste odjakživa pokladali za lahôdku?

Ak ste na tieto otázky odpovedali kladne, pozývam vás do Rigy!

Hlavné mesto Lotyšska je známe... Vedeli by ste doplniť, čím? Rigu ľudia klasicky nemajú spojenú s určitou pamiatkou alebo atrakciou a ja som nebola výnimkou. Tento nepopísaný list papiera medzi mestami som navštívila začiatkom apríla a šla som naľahko v rámci batožiny i očakávaní.

Riga sa nachádza už v inom časovom pásme. Je tam o hodinu viac a ak tam vyrazíte zo stredoeurópskeho podnebia, pravdepodobne o pár stupňov menej. Teplý svetrík a robustnejšia outdoorová obuv nie sú zlý nápad.

Patrím do skupiny cestovateľov, ktorí si radšej vopred premyslia a pripravia aspoň predbežný a zároveň flexibilný zoznam výletových možností. Kto má plán, ten je pán! Riga ma privítala s otvorenou náručou a v rukách mala prichystané kvalitné brožúrky, takže aj keď neradi plánujete a kúpou letenky sa pre vás prípravy pred výletom končia, nestratíte sa. Celkovo mi Lotyšsko prišlo veľmi tourist friendly a myslelo na návštevníkov veľmi sympatickým spôsobom a naozaj všade. K tomu sa ešte dostaneme neskôr.

Mestskú hromadnú dopravu som využila presne dva razy – na presun z letiska do centra a o pár dní neskôr na opačnú trasu. Riga je mesto, kde sa viete bez problémov presúvať pešo.

Koncom apríla bolo stále badať zvyšky zimy. Čo badať – ľadové kryhy na rieke a zvyšky snehu zdobiace zákutia parkov bili do očí. Hlavne za dní, kedy si moji priatelia v Prahe užívali prvé teplé dni, farmárske trhy a oblečení v tričkách vysedávali pri poháriku piva. Praha mala už oči otvorené dokorán, Riga sa v rovnakom čase ešte prebúdzala. Pobaltské mestečko a jeho obyvatelia si začali zvykať na nové ročné obdobie, všetko plynulo pokojne, dni sa otepľovali a parky boli plné ľudí, ktorí sa len usmievali a so zatvorenými očami nastavovali tvár v ústrety slnku.

Peknosti všade, kam sa len pozrieš

Historické centrum Rigy patrí medzi pamiatky UNESCO a odrážajú sa v ňom vplyvy rôznych kultúr a národov. Kostoly a kostolíky, malé uličky a námestia, ktoré v čase môjho pobytu pomaly ožívali. Až v lete prichádza ich skutočný čas, terasy ožívajú a hudba znie z rôznych podnikov.

Ak ste milovníkom secesie, prídete si v hlavnom meste Lotyšska na svoje. V Rige nájdete stovky secesných budov, ich najvyššia koncentrácia je v ulici Alberta iela. Mnoho budov na tejto ulici navrhol architekt Michail Ejzenštejn. Zhruba tak veľa, ako je pekných secesných stavieb, je v meste i priateľských mačiek. Nežartujem – v rôznych recenziách, cestovateľských denníkoch a zážitkoch ľudí, ktorých osobne poznám: každý spomenul mačku. Jedna priateľská mačka spojená s istým miestom, viac nezaujatých mačiek, ktoré by vás nemohli viac ignorovať. Aká bude tá vaša?

Aby sme však ostali pri menej chlpatých pamätihodnostiach mesta – aj keby som vám nevymenovala nič, videli by ste ich všetky. Centrum je krásne kompaktné, kam vás to potiahne, tam uvidíte čosi pekné. Časom zabudnete i na mapu a necháte sa len tak viesť inštinktom (alebo sa pripojíte k tej priateľsky vyzerajúcej mačke, ktorá vyzerá, že by vám čo-to vedela a chcela ukázať...).

Pre mňa najkrajšou pamiatkou bol Monument slodoby, odhalený v roku 1935, stále žiariaci čistotou a bez jedinej nasprejovanej chybičky. Možno je to aj tými vojakmi, ktorí túto sochu pozorne strážia, ale budem veriť aj v rešpekt ľudí pred významnými stavbami. Lotyši bojovali za nezávislosť krajiny a tieto boje sú symbolicky pretavené práve do Monumentu slobody. Zobrazuje spev, prácu a boj národa za slobodu a nezávislosť. Najvrchnejšou časťou monumentu je socha dievčaťa držiaceho tri hviezdy. Hovorí sa, že práve vďaka tým hviezdam verili nelotyšskí komunistickí pohlavári, že socha je poctou Sovietskemu zväzu.

Za jednu z najvýraznejších pamiatok mesta je považovaný Dom Čiernohlavcov. Táto stavba bola postavená v prvej polovici 14. storočia ako centrum slobodných obchodníkov. Stáročia stála a bola využívaná, no prišlo storočie dvadsiate. Začiatkom konca budovy bola druhá svetová vojna, kedy ju Nemci poškodili a dielo napokon dokonali Sovieti, ktorí ju v roku 1948 zbúrali. Ako fénix i táto budova vstala z popola ako verná historická kópia pôvodnej stavby. Dom Čiernohlavcov 2.0 otvoril vráta v roku 1999 a odvtedy sa využíva hlavne ako múzeum.

Láska k mestu ide cez žalúdok

Heringy, cibuľa v octe, variácie zemiakov... Zhruba takto som si predstavovala jedálniček počas môjho lotyšského výletu a dúfala som, že to aspoň neobaľujú v múke. (Problémy ľudí s alergiami na potraviny si počas výletov oddych žiaľ nedávajú.) Keby som mohla, upokojila by som ustráchanú, nervóznu časť môjho vnútorného stravníka. Lotyšsko bolo, i čo sa jedla týka, pozitívnym prekvapením!

Lotyšská kuchyňa vo veľkej miere varí z mliečnych výrobkov, rýb a ovocia a zeleniny. Potravinové preferencie sa odrážajú i na ľuďoch – všetky vekové kategórie sú prevažne štíhle a vďaka pobaltskému vzduchu od mora majú i líca červené.

Miestny fast-food sa volá Lido a s prehľadom zahanbí klasické americké siete s rýchlym občerstvením. Lido je rýchlovka, ale to preto, lebo si jedlo kombinujete sami. Parádne pripravené ryby, cvikla na stodesať spôsobov... Verte mi, ich cviklové jedlá sú fantastické. (Až tak, že som po výlete písala do môjho hotela, aby mi poslali recept na jeden cviklový šalát, ktorý som jedno ráno mala na raňajky a o ktorom sa mi dodnes sníva.)

V centre mesta sa najete i v luxusnejších reštauráciách (ceny jedál sú porovnateľné s tými našimi, kvalitou sú pokrmy ozaj dobré), v moderných burgrárňach a v steak-housoch. Kaviarní je habadej, delia sa na oldskúlové a na moderné. V tých tradičnejších si pochutnáte na rovnako tradičných lotyšských sladkých i slaných špecialitách a s obsluhou sa dohovoríte rukami-nohami. Zabudnite však na bezlepkové alternatívy. Druhou kategóriou sú moderné kaviarne, ktoré majú skvelú kávu, bezlepkové, raw a veganské sladké kreácie a chýba im miestny šarm. Ale aspoň mali aj koláč pre mňa.

Ak by ste si chceli nakúpiť čerstvé veci a variť si sami, spravte si zážitok pre všetky zmysly a navštívte miestny trh. Tvoria ho štyri staré vzducholoďové hangáre a zoženiete tam všetko. Ryby, nakladané veci, zeleninu, ovocie, ryby a ešte viac rýb. A áno, aj cviklu na tisíc spôsobov.

Odísť z mesta na deň, dva

Byť v Rige je veľmi príjemná záležitosť, no odísť z Rigy na pár hodín vie byť tiež skvelé. Naplánujte si o dva dni viac a neoľutujete. Ani keď vám bude snežiť na pláži.

Z Rigy to je do rôznych pekných miest blízko, cesta je lacná (šokujúco lacná, vlakové lístky za 1-2 eurá lacná) a destinácie rôznorodé.

Ja som si dva dni mimo Rigy rozdelila na deň plážový a deň zrúcaninovo-lesný.

Sezóna sa zďaleka neblížila k začiatku, keď som vstúpila na piesok Jūrmaly. Jūrmala je zoskupenie obcí, ktoré sa nachádzajú pri pláži, a kedysi bola vychýreným letoviskom. V súčasnosti sa snaží oživiť niekdajšiu slávu a znovu prilákať turistov, ktorým nevadí, že more, v ktorom sa idú ochladiť, je seversky chladné. Za Sovietskeho zväzu bola popularita tohto regiónu obrovská, chodilo sa sem slniť a kúpať mnoho najvyšších pohlavárov. Pozostatky tejto doby majú hlavne podobu prázdnych obrovských kúpeľných domov. Ani vybité okná a patina rokov týmto stavbám v mojich očiach neubrala na šarme.

Môj pech s plážami sa samozrejme musel prejaviť i v Jūrmale. Viete, ako som vyššie písala o kamarátoch, ktorí sa v Prahe slnili s pivkom v ruke? To bol deň, kedy som si po lotyšskej pláži vykračovala v zimných čižmách, vlnenej čiapke a v štyroch vrstvách. A keď na mňa snežilo.

Sneh na pláži je zážitok, ktorý človek tak často nezažije, a nevadilo mi to. Nad morom sa objavila i dúha a predo mnou odbočka do jūrmalskej prírodnej rezervácie. Celým lesom a prírodou viedla cestička drevenými schodami a chodník z dosiek, ktorý robil prechádzku veľmi príjemnou. Pre počasie, ktoré bolo – jemne povedané – veľmi aprílové, som bola v celom lese sama. Na nezaplatenie. Pohodová prechádzka plážou, príjemné kráčanie si lesom a razom má človek vyše tridsať kilometrov v nohách. Ešteže sú tie moje zimné bagandže krásne rozchodené.

V iný deň som sa vybrala na ďalší mimomestský výlet. Misia: hrady. Spravila som veľmi dobre, že som si opäť obula čižmy. Z pláže a lesa boli zablatené a výlet za Turaidou, Krimuldou a Siguldou ich definitívne dorazil.

Turaida, Krimulda a Sigulda síce znejú ako mená vikingských bosoriek, v skutočnosti sú to názvy troch hradov v rôznych stupňoch zachovalosti.

Z Rigy som sa odviezla priamo do Siguldy, krásne sympatického mestečka. Veľmi uznávam malé mestá, ktoré myslia na svojich návštevníkov (a teraz nemám na mysli len bezplatné toalety v stave, ktorý často nevidno ani v reštauráciách). Prechádzka Siguldou je príjemná a zavedie vás k zastávke jedinej nadzemnej lanovky v Pobaltí. Ja som mala „šťastie“ a s osadenstvom lanovky sme nehybne odvisli na pár minút v strede lanovej dráhy, pretože sa pod nami natáčalo niečo, čo vyzeralo ako nemecká kriminálka. Asi som vtedy prekonala strach z výšok, každopádne som na druhej strane vystúpila ako nový človek. Ako bledý nový človek, ktorý je rád, že stojí na zemi. (Mimochodom z lanovky si viete dopriať aj bungee-jumping. Paráda, však?)

Blízko lanovkovej zastávky je Krimulda, zrúcanina hradu, ktorá je v najmenej zachovanom stave. Toto bol zároveň začiatok mojej dlhej, skutočne veľmi dlhej prechádzky skrz les. Schody hore, schody dole, zúfalí turisti, ktorí by tak radi opustili drevené schodište a spustili sa dole po igelitke. Z tohto výletu si najvýraznejšie pamätám pohľad hore, ktorý tvorilo nekonečné schodoradie a pohľad za mňa, ktorý tvorilo podobne nekonečné schodisko.

Počas tejto prechádzky natrafíte aj na Gutmanovu jaskyňu, najväčšiu jaskyňu v Pobaltí. K jaskyni sa viaže veľmi romantický starobylý príbeh Ruže z Turaidy. Steny jaskyne zdobia nápisy turistov spred niekoľkých storočí, najstarší odkaz napísal ktosi v roku 1667. A vraj dnešní turisti sú grázli! Obdivovanie jaskyne s údajne liečivou vodou pokračovalo prechádzkou na území národného parku Gauja, ktorý je najväčším národným parkom Lotyšska. A keď nájdete ďalšie schody, ste na správnej ceste k areálu hradu Turaida.

Turaida, čo je hrad a zároveň najnavštevovanejšie múzeum Lotyšska, sa zdal byť tak blízko. Už-už som si myslela, že po týchto stovkách schodov sa dostaneme ku vchodu do hradného areálu a... Znovu sa predo mnou objavili. Schody.

Prechádzka mala napokon šťastný koniec a dokonca ma privítala i miestna mačka. Voči mačkám mám istý rešpekt a odjakživa som si myslela, že mňa nikdy žiadna neposlúchne a vlastne ani neuzná moju existenciu. Keď som zavolala na mačku po slovensky, skutočne pribehla a začala sa túliť... Nový človek sa zmenil v ešte novšieho a všetky útrapy na schodoch upadli do zabudnutia. V Turaide môžete poobdivovať nielen exteriéry, ale aj navštíviť výstavy zamerané na archeológiu a dejiny kultúry a umenia.

Deň, v ktorý som skončila s niekoľkými kilometrami v nohách, presúvala sa nielen pešky, ale i vlakom a lanovkou a kedy som videla hrady, zámky, lesy, prírodu, jaskyne, park vychádzkových palíc (ó, Sigulda!) a zažila a videla som toho toľko, ako bežne za hádam mesiac... Tak tento deň mi pripomenul, koľko sa toho skutočne dokáže zmestiť do jedného dňa.

Prečo dať Pobaltiu šancu a pár dní stráviť v Lotyšsku?

Ako som v úvode písala, netušila som, čo ma v Lotyšsku čaká. Nepatrila som medzi cestovateľov, ktorí snívajú o precestovaní Pobaltia a pred mesiacmi by som si nebola tipla, že raz skončím na predĺženom víkende v Lotyšsku. (Čo tam budem jesť? Čo sa tam dá vidieť? A neprší tam stále?)

Riga a okolie mi drzo, úprimne a kruto vmietli do tváre, ako veľmi dokážu šedé myšky medzi dovolenkovými destináciami, ktoré nie sú bežne prvou cestovateľskou voľbou, prekvapiť.

Žiadne postsovietske zruinované mesto na východe Európy, ale príjemné mesto plné zelene, krásnych zákutí, všadeprítomnej histórie. Kde čas plynie tak trochu pomalšie. A kde hovoria tak zvláštne melodickým jazykom, že aj tých pár fráz, ktoré sa naučíte, vyfučí z vašej hlavy v momente pristátia doma.

Bezproblémovo som sa dohovorila, a kde bola jazyková bariéra väčšia, komunikovalo sa očami, rukami a nohami. Z mojich pár dní v Pobaltí sa vykľul pobyt plný príjemných stretnutí s ľuďmi v službách, gastrozážitkov, o akých sa mi ani nesnívalo, a okamihov v tichu prírody, kedy si človek uvedomí, o čom to tu celé je.

Možno nie je Lotyšsko vašou prvou voľbou. Ale ak sa ňou stane, privíta vás, krásne sa o vás postará a, aj keď sa vrátite domov, nikdy vás tak úplne neopustí.