phone0904 881 999

mail_outlineinfo@desirea.sk

turned_in_not

Čierna hora, Balkán

Ako sa do Čiernej Hory volá, tak sa z nej aj ozýva alebo Týždeň na Balkáne

Ak patríte medzi ľudí, ktorí netrpezlivo očakávajú zmenu ročných období a vychutnávajú si náhlu, no zároveň i plynulú zmenu teploty, dĺžky dní a toho, či si v kaviarni dáte horúcu čokoládu alebo niečo chladené, mohla by byť návšteva Čiernej Hory niečo pre vás. Tu môžete ročné obdobia prestriedať v priebehu niekoľkých dní a zažiť jar, leto, jeseň i zimu medzi jediným príletom a odletom. Neveríte? Čítajte ďalej.

Ako väčšina ľudí, ktorá prilieta do Čiernej Hory, aj my sme pristáli na letisku v Podgorici. Po absolvovaní pasovej kontroly sme si rovno na letisku kúpili kartu do telefónov, vďaka ktorej sme mali za pár eur dáta na viac dní, než sme tam strávili. Poslednou logistickou záležitosťou, ktorú sme vybavili hneď v areáli letiska, bolo prevzatia nášho požičaného auta. Prosili sme o auto s automatickou prevodovkou – dostali sme asi prvý model v histórii, ktorý sa vyrobil. Ale fungovalo. Na vnútroštátne presuny sa auto veľmi odporúča – jednako sa skrz serpentínové územia a po krajoch priepastí jazdí aspoň trochu príjemnejšie ako v autobuse a takisto je to rýchlejšie a flexibilnejšie ako černohorský systém vlakov a autobusov.

Časť Podgorice pri letisku nie je práve najväčším estetickým pôžitkom, a tak sa vo mne vynorili prvé pochybnosti o tom, kam som sa to vôbec dostala. Možno to bolo prebdenou nocou na letisku, možno nedostatkom jedla, možno okrajom mesta, po ktorom sa potulovali psy, ale bola som veľmi zvedavá, čo sa z tohto výletu vykľuje.

Ako prvé boli na pláne hory. Áno, Čierna Hora dostala názov podľa farebnosti majestátnych štítov, ktoré mne – dievčaťu z nížiny – nepripomínali nič, čo som doposiaľ v živote videla. Ani tie Tatry, kde som bola asi tri razy za tri dekády môjho života. Po troch hodinách cesty a zvykaní si na trochu obstarnuté, zato plne funkčné auto, sme dorazili do prvej destinácie. Celou cestou som bola prilepená k oknu vo dverách auta ako deti v amerických filmoch, ktoré z rodnej viesky cestujú do New Yorku a vidia svetielka mesta. Hustota obydlí redla, klíma nebola ani zďaleka májová. Pred domami ako vystrihnutými z historických fotografií posedávali staručké babičky s vráskavými tvárami ošľahanými horským vetrom a zababušené vo vlnených dekách. Sedeli v záhradách a vstrebávali lúče slnka, ktoré nehrialo.

Národný park Durmitor a uchvacujúca príroda Čiernej Hory – jar a zima

Prvý dojem z Podgorice napokon (našťastie) zatienila cesta do hôr, kde sme mali rezervované naše prvé ubytovanie. Tie výhľady, tie dychberúce končiare, tie domčeky, ktoré majú najbližšieho suseda o päť kilometrov ďalej! Cesta ubehla rýchlo a šťastne sme dorazili do Žabljaku, turistického a športového centra národného parku Durmitor. Nepredstavujte si to však ako klasické lyžiarske či športové stredisko v Alpách. Mestečko má zhruba 2000 obyvateľov a i s týmto počtom je najväčšou obcou regiónu (a najvyššie položeným mestom Balkánu). Nachádzajú sa tu rôzne hotely, my sme však zvolili ubytovanie v chatke, ktorú prenajímala jedna rodina. Vlastníš väčší pozemok? Postav si dom, postav rodičom dom a ešte dve chatky pre turistov. Mali sme spočiatku problém chatu nájsť, našťastie sa však vonku pracujúci chlapi zmobilizovali a kým nás jeden postarší pán navigoval ku chatke, ďalší bežal k rodine, ktorá nám chatu prenajímala. Krásne sme sa dorozumeli bez slov a už tento úvodný zážitok vo mne vzbudil dojem, že v tejto krajine na nás budú ľudia dobrí.

Ešte v prvý deň sme sa rozhodli pokochať sa krásami Durmitoru zblízka a vybrali sme sa na prechádzku okolo Čierneho jazera. Crno jezero je azda najznámejším z osemnástich ľadovcových jazier v oblasti Durmitoru. Pozostáva z Malo jezero a Veliko jezero (vidíte, ani prekladať netreba – našinec rozumie miestnej reči v pohode). Ak máte radi prechádzky okorenené trebárs prechádzaním sa v lese, menším lezením po skalách či štveraním sa úzkymi chodníčkami nahor i nadol, táto triapolkilometrová prechádzka splní všetky vaše očakávania. Vzduch bol krásne čistý, vietor čerstvý a mňa udivovalo, prečo rybárom stojacim v jazere ešte neodmrzli nohy. Práve naopak – vyžaroval nich stoický pokoj a zjavne im nevadila ani ľadová voda jazera, ani cvakanie fotoaparátov ázijských turistov, pre ktorých boli veľkou atrakciou.

Crno jezero

Nebudem vám klamať – pocit návratu na chatu po prvej túre života absolvovanej bez minúty spánku v noci bol úžasný. Ešte pohľad skrz jedno okno a obdivovať hory, druhým oknom pozorovať ovce, zakúriť v piecke a spať.

Na druhý deň sme sa vybrali navštíviť kaňon rieky Tara, ktorý na jednom mieste spojuje nádherný most. Djurdjevičov most nad riekou Tara bol vybudovaný v prvej polovici 20. storočia a skladá sa z piatich oblúkov. Skrz most sa môžete presúvať autom, ale aj pešo – len pozor, aby vás neodfúklo. Ak by bol pre vás most príliš nudným spôsobom presúvania sa, môžete využiť zip line a zvýšiť level adrenalínu. Spustiť sa po lane z jedného brehu na druhý trvá zhruba minútu a užijete si výhľad na rôzne odtiene prírody kaňonu a okolia rieky Tara.

Most Tara

V tento deň sme sa kochali nielen trblietavou riekou a prírodou. Nie – v tento deň nám aj snežilo. Chceli sme sa vybrať na panoramatickú jazdu autom, kde nás mali čakať dychberúce výhľady. Mala som veľký rešpekt pred úzkymi serpentínovými cestičkami, kde miestami prešlo len jedno auto. Nedošli sme však ďaleko. Prišli sme priskoro, v máji ešte nerozmrzol sneh vo vyšších polohách a cesta bola snehom kompletne zatarasená. Užili sme si výhľad aspoň z miesta, kam sme sa ešte dostali a pozorali sme padanie vločiek v nekonečnom tichu hôr.

Zaujímavým aspektom horskej časti nášho výletu bolo jedlo. Tak, ako sme jedli v obklopení hôr, sme už nikde inde nejedli. Tradičné jedlá, domáce syry, výborná zelenina, veľa mäsa a porcie také štedré, že sme nezvládali ani polovicu.

V tejto oblasti ľudia ovládali angličtinu a nemčinu azda najmenej, ale všade sme sa dohovorili – zmes češtiny, slovenčiny a gestikulovania to istila. Už tu sme však boli ja aj moje dve spolucestovateľky zamilované do milých a láskavých ľudí v službách. Kedy naposledy vám napríklad majiteľ ubytovania daroval fľašu miestneho vína pri odchode?

Kotor a Budva – nesmelé leto a jeseň

Dva dni v horách sa skončili a ja s miernou melanchóliou v duši a dve Španielky, s ktorými som cestovala, s obrovitánskou radosťou, sme sa vybrali k moru. Náš prvý cieľ bol Kotorský záliv zvaný Boka, jedna z najznámejších dovolenkových destinácií Čiernej Hory. Playlist v našom aute sa zmenil na španielske piesne o slnku a mori a pláži, výhľad sa zmenil z drsno-krásnej horskej prírody na prímorskú pohľadnicovú nádheru.

Kotor - mesto

Okolo zátoky sa nachádza niekoľko menších mestečiek a môžete sa ubytovať podľa vašich preferencií a sympatií. Nech už bývate v jednej z menších obcí (niekde sa označujú aj za osady) alebo priamo v Kotore – prechádzku historickým centrom Kotoru si nesmiete nechať ujsť. Za návštevu stojí románska katedrála alebo pevnosť svätého Jána. K pevnosti vedie veľa schodov a miestami sa aj zadýchate, ale za ten výhľad to stojí. V okolí pevnosti „býva“ aj niekoľko mačiek a mačacích rodiniek. Mačky sú symbolom mesta Kotor, no nebojte sa - je ich veľmi veľa aj v iných mestách. Miestni sa o ne starajú, ako keby išlo o spoločných miláčikov.

V Kotore nám vyšlo krásne slnečné počasie a tretina z nášho výletného osadenstva sa dokonca okúpala. Voda bola ľadová, ale ako mi bolo povedané – moru sa nedá povedať nie. A ja som sa ako súčasť nekúpajúcich sa dvoch tretín len s úžasom dívala na jedinú Španielku v celej zátoke, ktorá si zaplávala.

Z Kotoru sme to nemali ďaleko do Budvy, známeho to turistického strediska a údajne aj živého študentského mestečka, kde je na každom rohu nejaká párty. Šli sme mimo hlavnej turistickej sezóny, tak sme si namiesto žúrov vychutnali poloprázdne mestečko a jeho úzke uličky. V Budve nás zastihol i jediný daždivý deň výletu, lialo ako z krhly a more zúrivo mlátilo do mestských hradieb.

Budva

Ulčinj – leto, leto, leto

Blízko hraníc s Albánskom leží Ulčinj, nefalšované prímorské mesto. Atmosféra tu bola úplne iná než v mestách, ktoré sme navštívili predtým. Žije tu najväčšia albánska menšina v krajine a prekvapivo sa tu skôr dohovoríte po nemecky než po anglicky. Mesto je eklektické, z každého rohu na vás číha nejaký milý čašník a láka vás práve do jeho reštaurácie. Tanier morských plodov, pohár vínka a výhľad na západ slnka – a človeku k šťastiu razom nič viac netreba. A keď budete mať šťastie, miestny rybár vlastniaci reštauráciu vás príde osobne pozdraviť a porozpráva vám, ako dnes brali.

Môžete sa ubytovať v centre mesta, ale aj v originálnych lokalitách. My sme si vybrali olivovú záhradu, kde stálo niekoľko chatiek a druhý najstarší olivovník krajiny. Keďže sme nešli počas sezóny, spoločnosť nám robilo iba zopár mačiek. Pohostinnosť miestnych ilustrovali naše raňajky. Dlhočizný stôl, ktorý asi slúži na nakŕmenie hosťov všetkých chatiek, sa prehýbal pod váhou jedla. „Nie je toho veľa?“, pýtali sme sa majiteľa chatiek, ktorý práve obracal palacinky. „Nie. This is how we do it.“

Až v Ulčinji som mala pocit, že zažívam taký skutočný, „divoký“ Balkán. Ruch a vrava turistov a miestnych, pofajčievajúci páni so širokými goliermi a v lesklých oblekoch. Hlasná hudba z podnikov. Všetko sa to však miešalo s nehou tichých uličiek, krásnymi výhľadmi, skvelou gastronómiou.

Západ slnka

A znova Podgorica

Podgorica dostala ešte šancu na nápravu prvého dojmu. V hlavnom meste Čiernej Hory sme strávili posledný večer nášho výletu a – prišlo prekvapenie. Príjemné centrum, kde bolo živo, ľudia sedeli vonku a rozprávali sa. Pekné podniky a prvá dobrá káva nášho pobytu. Dobre oblečení, usmievaví ľudia.

Prechádzka nočne osvetlenou Podgoricou bola perfektným záverom nášho výletu. Napokon nám neostalo nič iné, než pripraviť si pasy a tešiť sa na ďalší výlet, kde si znova v priebehu týždňa budeme môcť prestriedať plavky so zimnou vetrovkou.

Kdekoľvek v Čiernej Hore sa len ocitnete, zídu sa vám tieto rady na záver:

1. Mimo hôr si dávajte morské plody a ryby. A hocičo si dáte, objednajte si stále tanier grilovanej zeleniny. A pri pochutnávaní na dokonale ugrilovanej zelenej cukete si spomeňte na mňa.

2. Selektívna slepota je občas váš kamarát. Čierna Hora je krajinou, ktorá vám môže pripomenúť minulosť tej vašej. Mne najviac udierali do očí odpadky – na okraji ciest, na odpočívadlách, občas i v uliciach. Odpad sa netriedi a keď som s plastovými fľašami pozbieranými na okraji lesa hľadala kontajner na plasty a nenašla ho ani v meste, radšej som toto už neriešila. Takisto i fajčenie v reštauráciách bolo bežnou vecou. Ako dobre, že sa väčšinou dalo jesť aj vonku.

3. V mnohých častiach Čiernej Hory je koncentrácia roztomilých túlavých psov a mačiek vysoká. Ušetrite svoju dušu a srdce, nenadväzujte citové vzťahy.

4. Šoférujte prezieravo. Aj keď sa infraštruktúra pomaly mení k lepšiemu, nie sú to jamy a diery, na ktoré by ste si v Čiernej Hore mali dávať pozor. Asfaltky sú kľukaté, úzke a často nevidíte, čo je za rohom. My sme si od miestnych šoférov často vypočuli nervózne trúbenie, ale pamätajte na staré dobré „pomaly ďalej zájdeš“.

5. Možno vám bude miestami vadiť prílišná pohostinnosť ľudí a s ňou spojená neodbytnosť („nie, naozaj nechceme syrový tanier, domáce koláče a fľašu vášho domáceho vínka, ale keď na tom tak trváte...“), možno to bude niekde oldskúl a inde toho bude až príliš. Čierna Hora je rôznorodou destináciou, ktorá vám okrem morských plodov a kúpania sa v mori vie ponúknuť o toľko viac. Cestujte preto s otvorenou mysľou a prijmite to dobré, čo vám skríži cestu.

Za fotky k článku ďakujeme Alba Couso Méndez.