Dychberúce Gruzínsko - kilometre v nohách, pokoj v duši

Učaroval vám Island a chceli by ste zažiť podobný pocit úžasu, ako keď ste sa kochali severskou nádherou? Nostalgicky spomínate na rozmanitosť Nového Zélandu a radi by ste pestrosť prírody zažili v bližších – i keď dostatočne ďalekých - končinách? Alebo by ste si chceli štrngnúť výnimočným, od toho nášho odlišným vínom?

Zbaľte si dobrú obuv, správneho parťáka na cesty a proviant pre chvíle, kedy syr a miestne špeciality nebudete môcť ani vidieť. A vyrazte do Gruzínska.

Od Googlu po stáročné pamiatky

Gruzínsko je destináciou pre otrlejších cestovateľov, ktorí sa neboja improvizácie a dobrodružných okolností cestovania. Ak ste niekedy boli na túre vo Švajčiarsku, určite vám miestami udreli do očí dokonale označené turistické chodníčky a schody vklenené do strmejších terénov - všetko pre pohodlie turistu. Presne toto v Gruzínsku nečakajte. A viete čo? Dobre tak.

Nech vás do týchto končín zaveje hocičo – napríklad aj odpoveď na otázku „kam inam cestovať po návšteve Islandu“, ktorú zadáte do internetového vyhľadávača – pripravte sa na nápor vnemov, výhľadov, chutí, ľudskej priateľskosti a vskutku rôznorodého vnútroštátneho cestovania.

Pristáli sme v Kutaisi, v treťom najväčšom meste Gruzínska. Malé a okúzľujúce mesto zanecháva prvý pozitívny dojem a je dokonalým strategickým bodom, odkiaľ vyraziť na ďalšie výlety. Ak sa neviete dočkať hôr, môžete sa uspokojiť s jednodňovým pobytom v Kutaisi. Ale kým ste tam, využite to - stojí tu veľkolepá katedrála Bagrati postavená na prelome 10. a 11. storočia. Spolu s kláštorom Gelati, ktorý sa nachádza čo by kameňom dohodil od Kutaisi, predstavuje vrchol gruzínskej architektúry. A to by bolo škoda odignorovať.

Ľadovce, rieky, hory a výhľady – čo viac si priať?

V Kutaisi sme nasadli do klasického gruzínskeho dopravného prostriedku – maršrutky, ktorá je pre ľudí navyknutých na istý štandard vozidiel (trebárs celistvé sklá v oknách, bezpečnostné pásy či odchody medzimestských spojov podľa určitej logiky) voľnomyšlienkarskym poňatím prepravy ľudí. Maršrutky prichádzajú v rôznych prevedeniach - s volantom na pravej či ľavej strane, s improvizovanými sedadlami a rôznou kapacitou batožinového priestoru. Odchádzalo sa v momente, keď sa vozidlo zaplnilo a turistické osadenstvo maršrutky držalo vodičovi silno palce. Cesty sú výzvou, ktorá otriasa vozidlom, no nie zručnosťami vodičov. Turisti dúfajú, no miestni vedia, že v cieľovej stanici napokon vystúpia.

Šťastlivo sme dorazili do Mestie, najväčšieho mesta regiónu Svaneti. Príroda - a sprievodcovia - sľubujú náročnejšiu túru s výhľadmi, pre ktoré sa oplati neprestávať chodiť. Ak patríte medzi UNESCO-cestovateľov, Svaneti si po jeho návšteve môžete škrtnúť zo zoznamu. Tento izolovaný horský región lemovaný hrebeňmi Veľkého Kaukazu obývajú z prevažnej väčšiny potomkovia Svanov, ktorých kultúra a tradície v určitej podobe prežili do dnešných dní. Starí Svani olemovali stredoveké mestá na severe Svaneti obrannými vežami zvanými koshki. Najstaršie tu stoja od deviateho storočia! Ak ovládate gruzínčinu (wow, klobúk dolu!) a chcete sa miestnych opýtať na nejaké zaujímavosti o koshkách, so Svanmi sa žiaľ veľmi dobre neporozprávate. Ich reč znie síce podobne, no s gruzínčinou má spoločných len pár slov. (Metóda rukami – nohami to istí.)

Z Mestie sme sa vydali smerom do Užguli. Toto je známa trekingová trasa, kde ujdete 15 – 20 kilometrov za deň a zmeníte svoju nadmorskú výšku prv o tisíc metrov nahor a napokon o tisíc metrov smerom nadol. Cestou postretávate ďalších horských turistov, ktorých ste možno stretli pred pár dňami v uličkách Kutaisi. Aj s tými neznámymi vás však spojí čarovné puto hôr a máte pocit, ako keby ste sa stretli so starými priateľmi.

Nohy vás stále poslúchajú, v náročnejších chvíľach vás motivujú výhľady, ktoré sa pred vami priam zjavujú. Po kilometroch v nohách sa takto pred nami ukázala vysokohorská dedina Adiši. Domčeky, svetielka, stredoveké monumenty a Veľký Kaukaz v pozadí. Pre takéto okamihy človeku nevadí ani brodiť sa riekou s pomocou prenajatého koňa.

Náročná túra skončila naším návratom do Mestie, kde sme si dali oddych, ako sa patrí. Na druhý deň nás totiž čakal let nášho života.

Zázračný lietajúci autobus a naša cesta v ústrety oblakom

Nepovedali sme o tom našim rodičom. Získať letenky bolo náročné a šance na odlet boli 50:50, úplne závislé na poveternostných podmienkach. Za horšieho počasia totiž minilietadlá z Mestie nelietajú. My sme však mali šťastie. Obloha bola modrá, vietor nám prial a letenky sme mali pripravené.

Z Mestie sme odlietali do hlavného mesta Gruzínska Tbilisi malým lietadlom. Šestnásť ľudí, dvaja piloti, žiadna posádka a prekvapivo neturbulentný let v netypicky nízkej letovej výške. Cesta, ktorá by maršrutkou trvala deväť až desať hodín trvala päťdesiat minút. V Tbilisi sme pristáli živí, zdraví a o skúsenosť bohatší. Asi takto sme si predstavovali lietajúci minibus.

V Tbilisi nás čakala čača – nie, nezatancovali sme si, ale ochutnali sme nápoj prezývaný „vínna vodka“. Ak ste milovníci slivovice, určite ochutnajte a porovnajte oba druhy páleniek. Ale pozor – to, že miestni pijú čaču občas ako vodu, neznamená, že toto tempo bude vyhovovať i vám. (Povedané na férovku – nie, nebude. Naozaj.)

Tbilisi je mestom, kde sa mieša mnoho prvkov a i naše dojmy boli zmiešané. Na jednej strane časti mesta, ktoré sa snaží byť moderným hlavným mestom inšpirovaným európskymi metropolami. Na strane druhej, a často o dve uličky ďalej od stavieb lesknúcich sa novotou, sa vraciate do dôb sovietskych. Je zaujímavé chodiť mestom a pozorovať strety starého a nového, moderného.

Zároveň je hlavné mesto Gruzínska vynikajúcim bodom, z ktorého možno podnikať výlety do okolitých oblastí. My me si vybrali dve destinácie – vínny región Kacheti a potom Kazbegi, známy vojenskou oblasťou a hranicou so Severným Osetskom a nádhernými výhľadmi.

Kacheti svojou atmosférou pripomína Toskánsko. V regióne je mnoho malebných miest a je jedno, kam sa vyberiete, všade vám bude dobre. My sme navštívili mestá Mccheta, Telavi a úchvatné Signagi, mesto lásky. Cestovanie v ľuďoch vyvoláva rôzne pocity a povzbudzuje ich k rôznym činom. Ak by vás premkla chuť na sobáš, v Signagi sa môžete vziať hocikedy, 24 hodín, 7 dní v týždni. Pred alebo po svadbe si môžete užiť ochutnávku vín. Poradie je len na vás.

A veru, povedzme si pár slov o víne. Gruzínske víno je údajne najstarším vínom vôbec a miestni mu venujú patričnú pozornosť a lásku. Aj tu sa prispôsobili trendom a víno sa vyrába i klasickým, pre miestnych tzv. európskym štýlom. Môžete však ochutnať aj víno vyrobené tradičnou metódou za využitia hlinených nádob kvevri. V nich zreje víno, a to buď zakopané do zeme alebo v ponurejších halách. K vínu si môžete na odporúčanie toho-ktorého vinára dať syr dokonale sa hodiaci k vášmu poháriku, prípadne si dať chačapuri, považované za národné jedlo Gruzínska.

Hranice, moria a posledné dni v Gruzínsku

Romantiku vinárskej oblasti sme vystriedali výletom do Kazbegi, mestečka na konci gruzínskej vojenskej diaľnice. Pekným výletom bola túra ku Kostolu svätej Trojice, známemu to pútnickému miestu. Mimochodom, pozor pri pohybe pri hraniciach do Severného Osetska – prechod je umožnený len so špeciálnym povolením a hranice sú prísne strážené.

Chceli sme vidieť aj more. Nebolo jednoduchšej cesty než sa z Kazbegi vrátiť do Tbilisi a v ten istý deň vyraziť do Batumi. A tu sme zažili pocitovo úplne iné Gruzínsko. Zvláštny architektonický mix, kde dominovali kasína, v nás vyvolal nostalgiu za krásnym vysokohorským prostredím, ktoré nás obklopovalo ešte pred pár hodinami. V Batumi lialo ako z krhly, takže sme nevyskúšali kúpanie sa v Čiernom mori. Všetko však nasvedčovalo tomu, že je to miesto dokonale prispôsobené prímorským dovolenkám (hlavne bohatejšej klientely).

Z Batumi smerovali naše kroky naspäť do Kutaisi, kde nás čakalo posledné chačapuri a let naspäť do našich končín.

Charakterizovať Gruzínsko slovami nie je jednoduché. Ocitnete sa v úplne inej atmosfére. Miestami je to ako výlet do inej doby, kde dediny fungujú sebestačne, ľudia pestujú a chovajú to, z čoho žijú, a delia sa s ostatnými. Miestami ste užasnutí pohostinnou a prívetivou mentalistou ľudí. A miestami stratíte reč pri výhľadoch, nech už sú v hocijakých nadmorských výškach.

Pár dobrý rád na záver:

Miestni sú radikálne pohostinní, ústretoví a priateľskí. Prijmite fľašu vína, ktorú vám podarujú vaši hostitelia len preto, lebo sú milí a vy ste milí a celá situácia je milá. Pochutnajte si na všetkom, čo vám uvaria, upečú a nabalia. A opatrne s vínom!

Deväť z desiatich výletníkov odporúča na návštevu Gruzínska september. Krajina nie je až tak preplnená turistami v klasickej sezóne, čiže v lete. Zároveň k vám bude v prvom jesennom mesiaci milšie i počasie, prší totiž menej. A ak by ste sa chceli v zime vybrať napríklad do Svaneti, nepochodíte – v zimných mesiacoch býva tento región odrezaný od sveta.

Prechodnú strechu nad hlavou si viete rezervovať vopred cez rezervačné portály. Na niektorých miestach by sme boli pochodili lepšie, keby sme sa rozhodli pre ubytovanie priamo na mieste. V čase našej návštevy – v septembri – bolo dostatok voľných ubytovacích možností, ktoré boli napokon lacnejšie a podľa našich spriatelených skupiniek turistov príjemnejšie než ubytovňa, v ktorej sme sa ocitli my. Zároveň vám to umožní väčšiu flexibilitu v cestovaní a dá vám voľnosť rozhodnutí na poslednú chvíľu.

Keď budete plánovať taxík v predstihu, vždy zavolajte taxislužbu (resp. taxikára) overeného vaším ubytovacím zariadením. Často vám odvoz ochotne zavolajú vaši hostitelia a ušetria vás dohadovania sa cez telefón v reči, ktorú neovládate. A keď má taxikár práve voľnejší deň, rád vás popreváža celý deň tam, kam potrebujete. S úsmevom a s radami, kde a čo vidieť.

A keď už sme pri taxíkoch: časy sa menia, no stále platí, že vo väčšom meste vám taxikár strelí prehnanejšiu sumu než taxikár v dedine. Stále sa však dá vyjednávať, ak vás to baví. Ak nie, za rohom pravdepodobne stojí cenovo výhodnejší odvoz.

Nezľaknite sa, keď podľa vašej turistikej mapy dorazíte na miesto, kde treba prejsť skrz rieku a chýba tam most. Za nízkeho stavu vody môžu tí otužilejší rieku prebrodiť, ak je váš rešpekt pred riekou väčší, prenajmite si koňa. Áno, koňa a úplne vážne. A aj keď možno neuznávate „pomôcky“ v turistike, v Gruzínsku sa vám turistické palice určite budú hodiť. Konské sedlo si brať nemusíte.

Za fotky k článku ďakujeme Alba Couso Méndez.